Ktorá žena nemôže povedať, že Fashion is my passion? Lenže čo je to tá fashion, ktorú označuje vačina žien za svojú vášeň, či posadnutosť? Móda nie je nič viac a nič menej ako vyjadrenie seba samého prostredníctvom odevu, ktorý má na sebe. Tu nastáva problém, je to vyjadrenie len jedného človeka, ktorý má na to v spoločnosti určité právo. Od začiatku 20. storočia to boli couturieri, módisti, módni návrhári, odevní desingeri a čo ja viem kto ešte. Lenže keď sa na to tak pozerám a keď je móda osobným sebavyjadrením, vychádza mi z toho, že sebavyjadruje sa len určité mizivé percento populácie. Tí ostatní len príjmajú, napodobujú, nasledujú. Teda z toho vychádza, že vačšina ľudí sa sebavyjadruje prostredníctvom sebavyjadrenia niekoho iného. Vidíte a ani o tom nevieme. Módny priemysel je teda len predávanie pocitu konštrukcie vlastného ja pred spoločnosťou. A pritom sme vlastne len chodiacimi reklamami niekoho iného. Nuž...
Pozrime sa na to bližšie. A budiš móda! Takto nazval súbor litografických módnych fotografií Max Ernst, určite je v tom extrémna dávka pýchy a nadradenosti, keďže nie len tak hocikto si dovolí parfrázovať pána boha a jeho nezabudnuteľný výrok A budiš svetlo! A takto sa uviedol prvý oficálny couturierista 20. storočia. Samozrejme nebol to len tak hocikto, živorný príbeh tohoto človeka pripomína dej rozpávok z filmových štúdií Walta Disneyho, keď sa z bezvýznamného anglického chlapca stal popredný parížsky couturierista. Nečudo, že aj jeho výtvory boli prepychové okázalé s prebujnenou zdobnosťou.
Prelom 19. a 20. storočia nad Seinou sa rozkročila poburujúca Eifelovka pripomínajúca kovovú čipku, och aké typické clishe pre Paríž., svetom otriasa secesia, kabaret, chutné malé obchodíky s luxusným írskym prádlom a predmestiach Paríža, New Yorku či Londýna. Práve v tomto momente sa začína upúšťať od striktného prepojenia vysokej módy a aristokracie. Módny tvorcovia začínajú chápať, že nie arstokracia predáva ich výrobky, ale ľudia, ktorí sú neustále na očiach verejnosti. nastáva silné prepojenie módneho priemyslu a divadla. Divadlo vo všetkých svojich podobách, ako priestor pre predvádzanie a ako priestor pre určovanie módneho diktátu.
Prelom 19. a 20. storočia nad Seinou sa rozkročila poburujúca Eifelovka pripomínajúca kovovú čipku, och aké typické clishe pre Paríž., svetom otriasa secesia, kabaret, chutné malé obchodíky s luxusným írskym prádlom a predmestiach Paríža, New Yorku či Londýna. Práve v tomto momente sa začína upúšťať od striktného prepojenia vysokej módy a aristokracie. Módny tvorcovia začínajú chápať, že nie arstokracia predáva ich výrobky, ale ľudia, ktorí sú neustále na očiach verejnosti. nastáva silné prepojenie módneho priemyslu a divadla. Divadlo vo všetkých svojich podobách, ako priestor pre predvádzanie a ako priestor pre určovanie módneho diktátu.
Na európskom kontinente sa tvorí prestížna móda, ktorá sa kopíruje v USA, no nie len to v USA sa o móde píše, píše sa inak. Na trhu sa objavuje nenápadný módny týždenník Vogue. Neviem čo v tom bolo, ale v piebehu 10. rokov sa z Vogue stáva najprestížnejší módny časopis sveta. Objavujú sa jeho nemecké, španielske a austrálske verzie. Len tak mimochodom do dnešného dňa (máme rok 2011) sa už žiadnemu časopisu nepodarilo vyvolať taký záujem a okolo seba toľko fám ako Vogue. O množstve svetových módnych tvorcov, modeliek, redaktorov ani nehovorím. Nuž takto sa nám móda prehupla z 19. do 20. storočia.
A čo bolo ďalej ?